Na zamyslenie

Spoveď pútnika

Slová vyslovené na kázni v súvislosti s liturgiou pôstnej nedele a evanjeliom Prameň vody prúdiacej do večného života nechajú človeka v nemom úžase.

Dôvody sú pre mňa viaceré, ale k najdôležitejším patrí priam až bytostná potreba vysvetlenia vlastných myšlienok, ktoré prichádzajú́ práve v tomto momente pôstu, ktorý vnímam relatívne vzhľadom k nášmu každodennému životu. Význam pôstu je nesmierne dôležitý, pričom kázeň pôstneho obdobia prehovára aj k ľudom, ktorí sa nepostia. Preto či už chceme alebo nie, každý si musí v živote čosi odriekať. Nemôžem opomenúť súvislosti a hlbšie pochopenie procesu postenia sa v poňatí kaskády kázní, ktoré do hĺbky chronologicky vysvetľujú všetky fenomény našej duše. Pôst nám ukazuje dôležité skutočnosti, ktoré sú v nás skryté a povzbudzuje nás k šťastnejšiemu životu, nakoľko je akýmsi filtrom zvykov, ktoré nám ubližujú.

Pod bytostnou potrebou vysvetlenia našich myšlienok chápem ako istú formu zatratenia pôvodnej cesty spojenou so silným nadšením, entuziazmom a zmyslom pre danú vec. Až napokon nepoznám nielenže odpoveď, ale ani len otázku. Obráťme sa teda na samotnú liturgiu.

V prvom čítaní (Ex 17, 3-7) môžeme počuť izraletov šomrať na Mojžiša, pretože po dlhom putovaní púšťou bez vody strácajú silu a vieru. Čakali raj, nop namiesto neho majú iba biedu. Vrcholom je porovnanie zotročeného života v Egypte so zasľúbenou zemou. Teda ukazuje slabosť a hranice našej vôle, ktoré má každý človek. Nakoniec Mojžiš palicou odrie na skalu, tak ako mu to prikázal Boh a zo sklay vytryskne voda. Boh tým ukazuje Izraelitom vodu života a silu viery, respektíve radosť a pokoru, ktorá je skrytá v našej duši napriek akémukoľvek trápeniu.

Slovami diakona Mažgúta: „Pre Boha púšť nie je prekážkou, on tvorí prameň tam, kde evidentne nie je. On má vodu, ver mu.“ Naskytá sa nám tým krásny pohľad z vyššej perspektívy, z perspektívy Boha.

Samotné evanjelium používa ďalšiu symboliku spojenú s vodou. Ježiš prichádza do mesta Sychar a unavený cestou si sadá ku studni. Tam stretáva samaritánku (samaritáni sú nábožensko-etnická skupina, ktorá pochádza z izraelského národa, avšak medzi židmi a samaritánmi panuje nepriateľstvo. Aj v období, kedy žil Ježiš, sú medzi týmito dvoma skupinami spory), ktorá si prišla po vodu s krčahom. Ježiš ju požiada o vodu. Ona je však prekvapená, pretože židia a samaritáni sa nestýkajú a pýta sa, prečo ju oslovil s prosbou. Keď od nej Ježiš pýta vodu, vysvetľuje, že jej môže dať niečo oveľa dôležitejšie, a to živú vodu.

Samaritánka váha, lebo ešte nerozumie, čo sa jej snaží povedať. Ježiš tak vysvetľuje hriech ako vodu, po ktorej bude duša vždy znova a znova smädná. Ak sa však napijeme živej vody – Ježišovho slova a jeho cnosti, už nikdy nevysmädneme.

Ježišova symbolika nie je náhodná, pretože poukazuje na smilstvo, ktoré žena spáchala. Nakoniec sa k nemu sama priznáva, že je to smilstvo, ktoré jej nenaplnilo dušu (Ježiš jej povedal, nech zavolá svojho muža, ale ona odvetila „Nemám muža,“ aj keď bola v skutočnosti už piatykrát vydatá). Po tom, ako si vypočuje Ježišove slová, zatúži po pokoji a po živej vode a prosí ho, čo má robiť. Či sa má ísť klaňať do Jeruzalemského chrámu? Ježiš však hovorí, že skutočný chrám nie je ani v Jeruzaleme, ani v chráme ich otcov, ale v našej duši. A práve tam musíme hľadať pravdu a cnosť. „Veď Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Jn 4, 24 Vtedy pochopila a uvidela v ňom Mesiáša. Rozbehla sa do mesta povedať všetkým, že našla zmierenie v Ježišovi. Ešte mnohí samaritáni z mesta Sychar uverili, keď počuli zvesti samaritánky a slová, ktoré jej povedal Ježiš.

Vyplýva nám krásna predstava a povzbudenie do našich dní. Je jedno, ako veľmi sme unavení a smädní na púšti, skutočná spása je skrytá v Ježišovi. Snáď stojí za zmienku samaritánkin krčah. Ona totiž prichádza k studni, aby sa napila, ale odchádza bez vody, ba dokonca aj bez krčahu. Našla niečo oveľa väčšie. Voda zo studne úplne stratila svoje opodstatnenie presne tak, ako jej túžba po dokonalom mužovi a ideálnom živote. Minulosť ju hnala do temných kútov duše, no teraz z nich bola vyslobodená Ježišom. Dovoľme aj my Ježišovi prevziať kontrolu nad našimi životmi a napĺňať naše srdcia jeho láskou.

 

 

Zamyslenie bolo inšpirované kázňou bohoslovca Matúša Mažguta (žilinská diecéza), za čo mu patrí veľká vďaka.

 

Autor textu: Aurelius Sokol

Text prešiel liturgickou a gramatickou korektúrou.

Použité obrázky: https://unsplash.com/photos/YpZ2cj4s0oo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

8 + 1 =