Čo sa stane, keď sa naše Cupko na pár dní presunie do Ríma? Brutálna jazda, ktorú sme si užili nielen my, ale určite aj domáci Rimania
Aký bol CUPko výlet v Ríme pre mňa? Úžasný. Áno, veľakrát odpovedáme týmito slovami. Ale predsa len, nie je na tom niečo pravdivé? Ako inak opísať lepší pocit od výborného? Bam, je to tam, úžasný. Taký pre mňa bol. A hneď aj vysvetlím….
Preskúmali sme rôzne zákutia starobylého mesta a dozvedeli sme sa veľa informácií a zaujímavostí vďaka nášmu skvelému sprievodcovi – otcovi Matúšovi. Videli sme Vatikán, Koloseum, navštívili sme množstvo bazilík vrátane tých najznámejších, v ktorých sme mali aj svätú omšu – Baziliku sv. Petra, Baziliku Santa Maria Maggiore, Baziliku sv. Pavla. Posledný deň sme navštívili Prisciline katakomby.
Každý večer sa niesol v duchu spoločných stretnutí a rozhovorov. Mali sme možnosť bližšie sa spoznať a utužiť spoločenstvo. No a keďže Cupko je nepriehľadnuteľné, každý náš krok bol sprevádzaný spevom a niekedy dokonca aj tancom, či už v autobuse, v metre alebo na ulici.
Kráčam po Via dei Fori Imperiali, pred sebou vidím Koloseum, za mnou sa týči mohutný Altare della Patria a predo mnou v diaľke badám oblúky Kolosea. Kamkoľvek sa otočím vidím kus poriadnej histórie, z čias keď u nás sa bývalo v zemľankách. Tu vtedy postavili štadión pre 70 tisíc ľudí! 70 tisíc!! Taký na Slovensku nemáme ani teraz. Síce sa nevyznám v tom, čo sa s týmito ľuďmi stalo keď vyšli von z Kolosea, ako stadiaľ zmizli domov alebo kamkoľvek už chceli. Metro tu vtedy asi nemali. Dosť bolo o zbytočnostiach. Všade kam sa pozriem vidím niečo staré a ešte staršie, ani tomu nerozumiem, ale som tým pohltený a užasnutý. Som in medias res v tom, čo som sa učil na dejepise, čo som videl v Gladiátorovi, čo som videl v správach. Ja, medik z Martina, stojím v srdci Rímskej ríše a môžem vyzvať na gladiator fight nejakého Taliana…. :d.
V stredu sme pozdravili nášho pápeža Leva a dokonca bol pokus o jeho pozvanie do Cupka. Zatiaľ neprišla odpoveď, tak možno ešte zvažuje termín.
Medzi najkrajšie zážitky určite patrila návšteva Baziliky sv. Petra, ktorej veľkoleposť sa len ťažko dá opísať slovami. Celý tento moment dostal ešte hlbší rozmer pri svätej omši, ktorú sme slávili priamo pri hrobe svätého Petra.
Stojím v bazilike sv. Petra, vypadli mi oči a poklesla sánka. Samozrejme, že som ju už mnohokrát na fotkách videl. Kto by ju nepoznal, nikdy nevidel? Ale videl som ju len zvonka, a aj to cez obrazovku. Teraz som tu, stojím za dverami najväčšieho kostola na svete a pozerám pred seba. Dá sa s vypadnutými očami pozerať? Nedávno som premýšľal, či v kresťanstve existujú stavby ktoré majú ohúriť diváka na prvý dojem…Veď viete, ako socialistické stavby. Tu sa mi to potvrdilo, existujú také kostoly a tento ma fakt očaril. Je majestátny, vo všetkých aspektoch. Nikdy som si nevedel nič tak obrovské zvnútra predstaviť.
Slová z Matúša 16,18: „Ty si Peter a na tejto Skale postavím svoju cirkev…“ Poznám ich dôverne, aj pár výkladov som k ním počul. Znejú mi o to intenzívnejšie a úchvatnejšie, keď sedím priamo pred hrobom sv. Petra a čakám na začiatok sv. omše vo svojom jazyku, ktorá je iba pre nás.
Výlet sme zakončili presne tak, ako sa na naše CUPko patrí – chválou Pána priamo na letisku. Spievali sme, hrali na klavíri, tancovali a postupne sme upútali pozornosť ďalších ľudí, ktorí sa k nám pridali.
Domov sme sa vrátili zničení, s desiatkami kilometrov v nohách, ale so srdcami plnými vďačnosti za zážitky a ľudí, s ktorými sme mohli toto dobrodružstvo prežiť, za našich kňazov Ivana a Matúša, ktorí sa o nás po celý čas starali a zvládli s nami všetky naše presuny, spevy aj spontánne nápady. A tak zostáva už len povedať, že na takýto výlet sa jednoducho nezabúda.