Doktor, vedec, univerzitný profesor

Patrón lekárov, patrón našej univerzitnej kaplnky

Význam mena: Boh pridá, rozhojní

Sviatok: 12. apríl

* 25. júl 1880 Benevento, Taliansko

† 12. apríla 1927

Giuseppe Moscati študoval medicínu s vynikajúcim prospechom a tak pokračoval aj po zaradení do lekárskej praxe. Voľnomyšlienkárske ovzdušie vtedajších vysokých škôl neoslabilo jeho vieru ani kresťanské životné zásady. Ako lekár chcel predovšetkým pomáhať trpiacim ľuďom. Jeho ovdovená matka komentovala jeho oddanosť lekárskemu povolaniu slovami: „Náš Jožko je veľkodušný mladík, schopný akejkoľvek obety. Som presvedčená, že ako lekár bude schopný liečiť bolesti druhých až natoľko, že sa vo svojom povolaní stane mučeníkom.“

Lekársku prax začal ako asistent neapolských „spojených nemocníc“ (Ospedali Riuniti). Od r. 1904 sa stal lekárom v starej známej nemocnici pre nevyliečiteľne chorých (Incurabili), kde sa venoval najmä postihnutým besnotou. Do roku 1908 vypomáhal vo fyziologickom laboratóriu a potom pracoval ako riadny asistent Inštitútu fyziologickej chémie. Napokon na jar 1911 sa stal primárom nemocnice pre nevyliečiteľných. Osobitne sa staral o oddelenia patologickej anatómie, tuberkulózy a o vojenské oddelenie počas prvej svetovej vojny.

Láska k pravde a úprimné priznanie sa ku kresťanskej viere patrili medzi jeho základné hodnoty. V jeho zápiskoch zo 17. októbra 1922 čítame: „Miluj pravdu, ukáž, čím si, bez pretvárky a bez ľudských ohľadov. A keď ťa niekedy pravda bude stáť prenasledovanie, prijmi ho s odvahou, keď bude stáť bolesti, snaž sa ich pretrpieť. A keby si za pravdu mal obetovať seba samého a svoj život, buď silný v tejto obete.“ Jedni obdivovali jeho mravnú bezúhonnosť, iní ho chceli o ňu pripraviť. Raz ho pod falošnou zámienkou zavolali k posteli provokatívnej prostitútky. Dr. Moscati reagoval na túto bezcharakternú intrigu tak, že šiel do kostola rehoľných sestier večnej poklony a tam pred obrazom Panny Márie Dobrej rady urobil sľub sexuálnej zdržanlivosti.

Viac o sv. Jozefovi sa dočítaš na: https://katolici.szm.com/ZIVOTOPISY/November/Jozef-Moscati.html

Patrón humoristov; pri neplodnosti žien, zemetrasení

Atribúty: horiace srdce, ruženec

Sviatok: 26. máj

* 21. júl 1515 Florencia, Taliansko

† 26. máj 1595 Rím

Keď mal sedemnásť rokov, otcov majetok zhorel do tla, zostal úplne chudobný. Filipa poslal do mestečka San Germano (dnes Cassino) na úpätí vrchu Monte Cassino, aby sa tam vyučil za obchodníka. Filipovi sa to však nepáčilo, zaumienil si, že svoj život zasvätí Bohu. V roku 1534 odišiel do Ríma. Tam sa uchýlil k svojmu zámožnému spolurodákovi, ktorý mu dal do výchovy svojich dvoch synov. Filip vo dne učil svojich zverencov a študoval, v noci sa okrem spánku aj modlieval. Žil veľmi chudobne. Čo mal, predal, peniaze rozdal chudobným, chodil do nemocnice, opatroval chorých.

Rozprával ľuďom o Bohu a o kresťanskom živote. Hriešnikov sa usiloval priviesť k pokániu. Bol známy svojou veselosťou. V roku 1548 založil Bratstvo Najsvätejšej Trojice, ktorého cieľom bolo poskytovať pútnikom v Ríme ubytovanie a stravu. Takisto pomáhali aj prepusteným z nemocnice a ľuďom bez prostriedkov. V roku 1551 sa na naliehanie svojho spovedníka dal vysvätiť za kňaza. Následne chcel odísť na misie do Indie, avšak prior kláštora cisterciánov, s ktorým sa o tom radil mu povedal: „Tvojou Indiou nech je Rím!“.

Viac o sv. Filipovi sa dozvieš na: https://www.zivotopisysvatych.sk/filip-neri-knaz/

Pápež

Patrón slovenských horských záchranárov

Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.); Pavol: malej postavy (lat.); Karol: silný, mužný, slobodný (zast. nem.); Jozef: Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Sviatok: 22. október

* 18. máj1920 Wadowice, Poľsko
† 2. apríl 2005 Rím, Taliansko

Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. Prežíval ho s nežnosťou dieťaťa, ktoré sa zveruje do náručia matky, a zároveň s mužnosťou rytiera vždy pripraveného načúvať príkazom svojej Panej: ,,Urobte všetko, čo vám povie!“ Úplná odovzdanosť Márii, ktorú ako biskup vyjadril mottom „Totus tuus“ odhaľovala jeho tajomstvo dívať sa na svet očami Božej Matky. Osobnosť mladého Karola vyzrievala aj v súvislosti s bohatstvom jeho intelektuálnych, morálnych a duchovných darov a taktiež v spojitosti s udalosťami tej doby, ktorá poznačila históriu jeho vlasti a Európy.

V diskusiách sa prejavoval ako ten, ktorý je schopný načúvať a viesť dialóg. Nikdy nepodliehal kompromisom, ale hájil pred všetkými primát Boha a Krista ako základ pravého humanizmu a ako prameň neodňateľných práv ľudskej osoby. Vzbudzoval lásku v srdciach svojich diecéznych veriacich, požíval úctu spolubratov v biskupskej službe a vyvolával obavy u tých, ktorí v ňom videli protivníka.

Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.

Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií. Aby umožnil Božiemu ľudu prežiť okamihy intenzívnejšieho duchovného života, vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie a Veľké Jubileum roku 2000.

Viac o sv. Jánovi Pavlovi druhom sa dozvieš na: https://www.zivotopisysvatych.sk/jan-pavol-ii/

Mučenica

Patrónka zubárov a zubných ochorení

Význam mena: zasvätená Apollovi

Atribút: palma, ľalia, kliešte

Sviatok: 9. február

* Alexandria, Egypt

† 248 tamtiež

V poslednom roku vlády Filipa Arabského (243-249), napriek tomu, že počas šiestich rokov jeho vlády mali kresťania pokoj, vypukla v Alexandrii v Egypte ľudová vzbura proti kresťanom, ktorú podnietil istý pohanský alexandrijský veštec. Mnohí kresťania boli zbičovaní a ukameňovaní na smrť. Masakre neunikli ani slabší vo viere. Pohania vtrhli do ich domov, vyplienili ich a ľudí pozabíjali.

V tom čase žila aj Apolónia, už staršia vekom, ale panna, zrejme zasvätená Bohu. V ikonografii sa zobrazuje v mladom veku (ako bolo zvykom zobrazovať panny-svätice) s udretými čeľusťami, z ktorých jej vybili zuby. Vyobrazuje sa aj s kliešťami, s ktorými jej podľa inej tradície zuby vytrhli. Keďže svojej viery sa ani po krutom mučení nevzdala, začali sa jej vyhrážať, že ju hodia živú na zapálenú hranicu za mestom, ak sa nepridá k pohanom a k ich rečiam proti Bohu. Odvliekli ju k ohňu. Apolónia ich vtedy požiadala, aby ju na chvíľu pustili. V nestráženej chvíľke sa sama vrhla do plameňov.

Stalo sa to koncom roka 248 alebo na začiatku roku 249. Keďže Apolónia bola vtedy už v rokoch, predpokladáme, že sa narodila koncom 2. alebo začiatkom 3. storočia. Biskup sv. Dionýz vo svojom liste potvrdzuje, že jej život bol hodný obdivu a zrejme preto, ako aj kvôli jej apoštolskému životu, ktorý žila, popudila proti sebe pohanov, ktorí zúrili, keď videli jej vieru. Gesto, ktoré spravila – že sa vrhla sama do plameňov, sa nepovažuje za samovraždu. Jej odhodlanosť a neoblomnosť vo viere obdivovali aj kresťania aj pohania. V nasledujúcich storočiach sa však týmto jej činom zaoberali aj úrady Cirkvi. Euzébius a Dionýz nesúhlasia s tým, že ide o samovraždu, keďže viery sa vzdať nechcela a iné východisko ako smrť v plameňoch nemala. Bolo by ju to stihlo tak či tak. Určite malo na ňu vplyv mučenie, ktoré podstúpila, ktoré možno oslabilo jej vôľu, nevedela rozmýšľať s jasnou hlavou, nevidela iné východisko, a tak si zvolila sama.

Viac o sv. Apolónii sa dozvieš na: https://www.zivotopisysvatych.sk/apolonia/

Dobrodinka

Patrónka zdravotných sestier

Význam mena: fazuľa

Atribút: zobrazuje sa v kajúcom rúchu a v modlitbe

Sviatok: 27. december

† december 399 Rím

Fabiola bola bohatá rímska aristokratka zo slávnej rodiny Fabiovcov. Istý čas bola členkou spoločenstva, ktoré v Ríme založil sv. Hieronym. Odtiaľ však odišla. Rozviedla sa so svojím manželom pre jeho nemravný život a následne sa znovu vydala. Bolo to síce podľa svetských pravidiel, ale proti pravidlám Cirkvi. Jej druhý manžel po nejakom čase zomrel. Fabiola v tom videla Božie napomenutie a sama sa dala na pokánie. Vrátila sa do Cirkvi, oplakala svoje hriechy a rozhodla sa pre dobročinnosť. Predala svoje majetky a z peňazí podporovala chudobných, chorých, kňazov, kláštory a kostoly.

Vykonala si púť do Svätej Zeme, kde navštívila Hieronyma. Nejaký čas žila v kláštore, ktorý založila sv. Paula Rímska. Tam študovala Sväté Písmo a snažila sa porozumieť Božiemu Slovu. Späť do Ríma sa vrátila v roku 395.  V tom čase ohrozoval ľudí vpád Hunov a tiež vnútrocirkevné spory. Fabiola dala podnet vybudovať v Porto (dnes Ostia antica) dom pre pútnikov, ktorí ochoreli. Sama sa o chorých aj starala. Zostala v čulej korešpondencii so sv. Hieronymom. Zomrela chudobná, „chválená kresťanmi, obdivovaná pohanmi, oplakávaná chudobnými“. Jej život opísal vo svojich spisoch sv. Hieronym.

Prevzaté z: https://www.zivotopisysvatych.sk/fabiola/

Pôrodná asistentka, vzor ochrany života v jednom z koncentračných táborov

Prebieha proces jej blahorečenia.

Význam mena: upevní slávu

Sviatok: pripomíname si ju 11. marca

* 8. máj 1896

† 11. marec 1974

Stanisława Leszczyńská ako pôrodná asistentka odvážne bojovala o každý detský život i v koncentračnom tábore v Oswienčime s nasadením svojho vlastného. Aj napriek zákazu od Jesepha Mengeleho priviedla na svet v tábore smrti viac ako tritisíc detí. V prostredí nepríjemných podmienok sa rozhodla dať rodičkám, no i celému okoliu čo najviac pohodlia a dôstojnosti. Pre ženy bola oporou, symbolom pokoja a nádeje uprostred krutosti. Sprevádzala ich odborne, láskavo a ľudsky, čím dodnes dáva príklad mnohým pôrodným asistentkám. Je v procese blahorečenia.

Autor textu: Mária Hudáková, upravené.

Viac info: https://www.postoj.sk/22393/sluzobnicka-zivota-v-tabore-smrti-pribeh-porodnej-asistentky-v-osviencime

https://plzenoviny.cz/stanislawa-leszczynska-osvetim-pomoc-detem/?fbclid=IwAR3mpMloLoDfrNBoK8v80dJGLgGkaW6RUYwnSgHcGxSvBuV8bKDysj8ncs0

Kňaz, zakladateľ rehole kamiliánov

Patrón chorých a zomierajúcich, ošetrovateľov, zdravotných sestier, nemocníc

Význam mena: počestný

Sviatok: 14. júl

* 25. máj 1550 Bucchianico pri Pescare, Taliansko

† 14. júl 1614 Rím

Jediný majetok, ktorý mu zostal, boli šaty, čo mal na sebe, a tak musel žobrať. V novembri mu ponúkol prácu staviteľ kláštora kapucínov v Manfredonii. Nebolo to ľahké, ale prijal to. Zaumienil si však, že hneď, ako bude môcť, opustí túto podradnú prácu a pôjde znova k vojsku. No nestalo sa tak. Nasledujúci rok sa ho dotkla Božia milosť. Gvardián kláštora v Castel-Giovanni, kde bol raz pre víno, mu rozprával o krátkosti života na zemi, o večnom živote a dal mu dobré rady, ako víťaziť nad pokušeniami. Na spiatočnej ceste do Manfredonie sa rozhodol zmeniť život. Požiadal o vstup ku kapucínom. Mal vtedy dvadsaťpäť rokov. Ako rehoľník bol veľmi horlivý. No krátko predtým, ako mal zložiť sľuby, otvorila sa mu stará rana na nohe. Bol nútený odísť do Ríma do nemocnice sv. Jakuba, aby sa znovu liečil.

Keď sa cítil zdravý, vrátil sa do rehole. No rana sa znova otvorila. Tak šiel zase naspäť do Ríma. V nemocnici ho poverili vedením hospodárstva. Svoju prácu vykonával tak zodpovedne a svedomito, že sa mu podarilo obnoviť poriadok a zabezpečil dobrú opateru chorým. Veľa sa rozprával s chorými i ošetrovateľmi. Pomáhal každému, kto to potreboval. Ešte dvakrát sa pokúsil o vstup do rehole sv. Františka, no pre chorobu ho odmietli.

On sám sa nasledujúce roky venoval službe chorým v Neapole, Janove, Miláne, ale najmä v Ríme. Upratoval postele, obväzoval rany, vysluhoval sviatosti. K tomu pripájal pokánie, pôst, modlitby na kolenách. V roku 1612-1613 navštívil domy v Abruzzách a Lombardsku. Po návrate do Ríma cítil veľkú únavu a blízkosť smrti. Dňa 14. júla 1614 – ako vopred oznámil – s krížom v ruke posledný krát vydýchol. Jeho pohreb bol triumfálny. Každý, kto mohol, prišiel sa rozlúčiť s otcom chudobných. Pochovali ho v chráme sv. Magdalény, pri ktorom sa nachádza materský dom rehole. Doteraz sa uchováva medzi relikviami jeho srdce a noha, na ktorej mal ranu. V kaplnke sv. Magdalény je vo veľkej úcte Ukrižovaný, ktorý ku nemu zázračne prehovoril. Na jeho príhovor sa udialo veľa zázrakov počas jeho života i po smrti. Za svätého bol vyhlásený v roku 1746 pápežom Benediktom XIV. V roku 1886 bol pápežom Levom XIII. spolu so sv. Jánom z Boha vyhlásený za patróna chorých a nemocníc.

Viac o sv. Kamilovi sa dozvieš na: https://www.zivotopisysvatych.sk/kamil-de-lellis/

Kňaz, rehoľník

Patrón študentov, pri skúškach, obuvníkov, kozmonautov, letcov, pri obracaní hriešnikov

Význam mena: Boh pridal, rozhojnil

Sviatok: 18. september

* 17. jún 1603 Copertino, Taliansko

† 18. september 1663 Osimo, Taliansko

Ako dieťa veľa trpel. Mal stále trochu pootvorené ústa, ostatné deti sa mu preto posmievali. Na kolene sa mu utvoril hnisajúci vred, na hlave vyrážka. Deti pred ním utekali, lebo rany zapáchali. Ani jedno sa s ním nechcelo hrať. Do školy chodiť nemohol. Päť rokov sa nemohol ani pohybovať. Zázračne sa uzdravil v sakristii kostola Notre Dame v Galatove. Odvtedy chcel patriť iba Bohu. Rodičia ho od malička viedli k nábožnému a pracovitému životu. Dali ho k obuvníkovi, aby sa vyučil remeslu. No nehodil sa na to. Sám sa rád modlieval a postil. Keď mal sedemnásť, požiadal o vstup k františkánom. Neprijali ho, lebo bol analfabet. V roku 1620 ho prijali za brata ku kapucínom. Dostal meno Štefan. Tam bol deväť mesiacov. No bol taký ťarbavý, že rozbil všetko, čoho sa v kuchyni dotkol.

Ešte pred skončením noviciátu ho prepustili. Matka mu to veľmi vyčítala. O niekoľko týždňov ho na príhovor strýka františkána prijali do františkánskeho kláštora v Grottelle. Predstavení si všimli jeho poslušnosť a poníženosť. Kvôli tomu mu dovolili pokračovať v noviciáte, hoci nemal vzdelanie. Postupne sa naučil čítať aj písať. Vďaka jeho hlbokej nábožnosti a veľkej duchovnej múdrosti ho odporučili vysvätiť za kňaza. Stalo sa tak 18. marca 1628. Odvtedy sa Jozef ešte viac umŕtvoval. Bičoval sa, postil. Pri modlitbe mával často extázy, pričom aj levitoval (vznášal sa nad zemou). Ako kňaz nekázal, nespovedal, vyhýbal sa svetu a všetkému, čo by mohlo na neho upozorniť.

Chýr o jeho svätosti sa však nedal udržať. Mnohí za ním prichádzali, aby ho žiadali o radu a milosť. Trhali mu kúsky z oblečenia a ruženca, aby mali relikvie. On to ani nezbadal. Predstavení ho po čase posielali navštevovať rozličné kláštory po neapolskom kráľovstve. V každom z nich pobudol niekoľko dní. Staral sa o spásu ľudí, usiloval sa mierniť ich biedu a bolesti. Bol veľmi prívetivý a láskavý. Mnohí, dokonca aj kardináli, preláti a princovia za ním chodili po radu.

Viac o sv. Jozefovi sa dozvieš na: https://www.zivotopisysvatych.sk/jozef-kupertinsky/