Sv. Antipas

Svätý veľkomučeník Antipas z Pergamonu

Ikona pochádzajúca z Ruska z druhej polovice 18. storočia znázorňuje mučeníka Antipasa z Pergamonu dostal od Pána dar liečenia z rôznych chorôb, duševných i fyzických. Dodnes sa k sv. Antipasovi obracajú veriaci najmä s prosbou za úľavu od bolesti zubov, či iných ochorení zubov. Pripomínajúc si z jeho života, že démoni, ktorých pohania mali za bohov, nedokázali zniesť jeho prítomnosť, je vhodné obrátiť sa modlitbou o jeho príhovor aj v prípadoch duchovnej skľúčenosti a duševných porúch. Jeho spomienka sa oslavuje 11. apríla.

Zmienku o Antipasovi nachádzame v knihe Zjavena (Zjv 1, 10-13.16. Podľa tradície sa stal biskupom komunity raných kresťanov. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ako otec“. Antipas je označený Pánovým titulom „verného svedka“, pretože napriek rozličným hrozbám ostal oddaným hlásateľom Božieho slova. Následne bol usmrtený počas prenasledovania kresťanov za cisára Domiciána. Z predchádzajúcej citácie je zrejmé, že tým, kto „má ostrý dvojsečný meč“ je Kristus a odkazuje na posledný súd. Zmienka o mieste, kde „býva satan“, je v tom zmysle, že Pergamon bolo oficiálne centrum uctievania cisára v Ázii. Historické dokumenty o pôsobení Antipasa chýbajú, ale zmieňuje sa o ňom Rímske martyrológium a v meste Pergamon existoval v 5. storočí chrám zasvätený jeho pamiatke. Z tohto obdobia pochádza aj životopisná legenda: V časoch prenasledovania sa Antipas odmietol vzdať úcty ku Kristovi. Naďalej šíril evanjelium ohlasovaním i vlastným príkladom, čo vyostrilo rozbroje medzi ním a miestnymi duchovnými. Tí tvrdili, že ich bohovia existujú odpradávna, zatiaľ čo Kristus bol zločinec ukrižovaný za Pontského Piláta. Svätec odpovedal, že pohanskí bohovia sú dielom ľudských rúk a ich neprístojné modloslužby sú plné neprávostí, no Kristus je jediný a všemohúci. Nato rozzúrení pohanskí kňazi odvliekli Antipasa do Artemidinho chrámu a uvrhli ho do rozžeraveného medeného býka, kde zvyčajne prinášali obety svojim modlám. Tam biskup v modlitbách skonal. V noci kresťania vzali jeho zázračne, ohňom nedotknuté telo a úctivo ho pochovali. Jeho hrob a relikvie, z ktorých vytekalo myro, sa onedlho stal miestom zázrakov a uzdravení z rôznych chorôb.

Na ikone je svätec znázornený vo frontálnej póze. Stojí vzpriamene a vážne, s tvárou obrátenou priamo pred seba. Avšak pozornému divákovi, ktorý sa mu bližšie pozrie do očí, nemôže uniknúť, že pohľadom smeruje napravo, kde je znázornená záverečná scéna z jeho života. Vysoké čelo, ktoré možno vidieť aj na ikonách sv. apoštola Pavla, naznačuje múdrosť, jeden z darov Svätého Ducha.

Nesie na sebe odev, ktorý čiastočne pripomína aj dnešné biskupské rúcho. Cez plecia má prehodený biely omofor. Dlhý pás látky, utkaný z vlny jednoročného baránka, zodpovedá latinskému páliu a čiastočne aj štóle v katolíckej cirkvi. Má pripomínať zablúdenú ovečku, ktorú dobrý pastier našiel a berie ju na svoje ramená. Farba plášťa neupozorňuje len na mučenícku krv. Červená je aj farbou víťazstva a potvrdzuje Antipasovo miesto v nebeskom kráľovstve, zatiaľ čo modrá tunika podčiarkuje svätcovu ľudskosť a krehkosť. Jeho sila spočíva v evanjeliu, ktoré si ľavou rukou pritíska k hrudi. Pravú ruku zdvíha na požehnanie. Typ žehnania dvomi prstami odkazuje na tajomstvo prirodzenosti Krista, ktorý bol Bohom a zároveň človekom.